Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
25 26 27 28 29 30 1
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31 1 2 3 4 5

Aktuálne počasie

dnes, štvrtok 19. 7. 2018
23 °C 20 °C
piatok 20. 7. 26/18 °C
sobota 21. 7. 28/14 °C
nedeľa 22. 7. 23/17 °C

Navigácia

Obsah

História

Chotár obce je dôležitou archeologickou lokalitou, kde bolo objavené popolnicové pohrebisko a sídlisko severopanónskej kultúry zo staršej doby bronzovej, keltské pohrebisko, rímsko - barbarské sídlisko, slovansko - avarské pohrebisko a slovanské sídlisko z čias Veľkomoravskej ríše. Podľa najnovších výskumov bol nepretržite osídlený od staršej doby bronzovej.

Dnešný názov používa až od roku 1948.

Obec nielen v ranom stredoveku, ale ešte aj v roku 1592 patrila hradu Komárno. Krátko potom ju vlastnili viaceré šľachtické rody.

V r. 938 - 1945 bola obec súčasťou Maďarska.

Miestni obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a rybárstvom.

Obec sa prvýkrát spomína v roku 1268 v metačnej listine Komárňanského hradu ako "Willa Megerch, guae sita est inter arundines" (Dedina Megerch, ktorá sa rozprestiera medzi tŕsťou). Obec vo zväzku hradných majetkov Komárna sa spomína ešte v roku 1594, dokumenty o ťažko prístupnej dedine schúlenej v nehostinných oblastiach močiarov sa nezachovali, návštevníci tieto miesta neradi vyhľadávali.

V súpise z roku 1549 sa tu spomína osem pôrt, v roku 1556 deväť, v roku 1576 tu bolo desať pôrt jogabiónov a v roku 1592 24 sedliackých usadlostí. V roku 1667 v účtoch komárňanskeho hradného kapitána sa uvádza, že v obci bol rybník Bula. Neskôr časť tunajších majetkov dávalo hradné panstvo Komárno do prenájmu, alebo sa tu predávali malé zemianske majetky a tak v roku 1600 sa tu stretávame s Antonom Demjénom a Jánom Dancsym.

Obec sa neskôr ako súčasť hradného majetku Komárno dostáva do rúk Zichyovcov, ale majetkové diely tu mala aj rodina Magyaryovcov. Čalovec viackrát napadli a spustošili turecké hordy. V roku 1686 nachádzame medzi zemepánmi rodinu Szabadhegyiovcov, v roku 1690 tu bolo 29 gazdov a 3 zemania, tak bola obec jednou z najväčších dedín okolia. Aj Čalovec postihovali rôzne epidémie či prírodné katastrofy, hlavne povodne.

V chotári obce, kde aj tak bolo málo ornej pôdy, snahu tunajších poľnohospodárov často ničili povodne Dunaja a Váhu, nečudo, že boli nútení zaoberať sa aj rybolovom. Situácia v tomto ohľade sa postupne mení, keď v polovici 19. storočia gróf Ján Waldstein založil v Gabčíkove Žitnoostrovský spolok na reguláciu vôd. Systémom kanálov sa odvodňovali rozsiahle močiare, teda plochy ornej pôdy sa zvyšovali a rybolov tu začal zanikať.

1

 

Na začiatku 20. storočia obec vlastnili viacerý zemepáni. V obci sa zakladali spoločenské s kultúrne spolky (dobrovo ľný hasičský zbor, gazdovský kruh, čitate ľský krúžok a iné), ktoré napomáhali medzi občanmi Čalovca šíriť kultúru.

Pokojný život v obci narušil výbuch I. svetovej vojny, na ktorej bojiskách padlo 41 tunajších občanov.

Po roku 1918 sa obec stala súčasťou I. ČSR a po urovnaní povojnových škôd opäť žila svojím pokojným životom dediny s obyvate ľstvom maďarskej národnosti. Naďalej bola poľnohospodárskou obcou, hlavne v zimných mesiacoch sa rozmáhal spoločenský život, poriadali sa zábavy, hrali divadelné hry, časté boli kultúrne akcie rôzneho druhu.

2

 

Aktívne okrem spomenutých spoločenských spolkov, ktorých počet sa naďalej rozširoval (napr. Červený kríž) boli aj cirkevné zbory kalvínov a katolíkov. Po Viedenskej arbitráži od 1. novembra 1938 sa Mederč stal súčasťou Maďarska. Na frontoch II. svetovej vojny padlo 46 obyvate ľov obce a v rokoch okupácie 8 členov židovskej podnikate ľskej rodiny Friemovcov dali nyilašiovci v roku 1944 odvliecť do koncentračného tábora v Oswienčime, odkiaľ sa už nevrátili.

3

 

Ťažké neurovnané povojnové roky priniesli po opätovnom pripojení obce jej obyvate ľstvu maďarskej národnosti krušné časy. V roku 1946 bolo deportovaných 70 tunajších rodín na prácu do českého pohraničia, ale za dva roky sa z nich väčšina vrátila. Do Maďarska bolo v rokoch 1947 - 1948 presídlených 71 rodín a miesto nich prišli Slováci z maďarských obcí. Tak sa národnostné a náboženské zloženie obyvate ľov Čalovca dosť zmenilo, z prisťahovaných bola väčšina evanjelického náboženského vyznania.

4

 

Po roku 1948 sa pomery uk ľudnili, maďarská národnostná menšina dostala naspäť občianske práva a boli opäť otvorené školy s maďarským vyučovacím jazykom. Slovenskí prisťahovalci si postavili rad domov na konci obce smerom na Kameničnú. Tí sa ale časom odsťahovali, zostali len 2 rodiny. Nastal prudký rozvoj obce, v roku 1949 bolo založené tunajšie JRD, v roku 1950 ŠM (na majetku Katzovcov). V tom roku bola obec elektrifikovaná, založená STS (neskôr mechanizačné stredisko JRD) a zriadená materská škola. V roku 1962 Jednota postavila budovu obchodného domu. Pozvo ľný rozvoj Čalovca zabrzdila katastrofálna povodeň v roku 1965. Pri obnove obce pomohli hlavne okresy Pardubice a Domažlice, ale pomohla prakticky celá ČSSR.

5

 

V roku 1965 sa začalo so stavbou nových rodinných domova spevnili sa cesty. V roku 1966 bola postavená nová budova ZŠ so slovenským a maďarským vyučovacím jazykom, učite ľská štvorbytovka. V rokoch 1966 - 1967 bola postavená budova pohostinstva a reštaurácie Jednoty, dom služieb (pošta a dva obchody). Neskôr boli upravené chodníky, skráš ľované a parkírované verejné priestranstvá, v roku 1976 vybudovaný obecný vodovod, v roku 1979 boli postavené dve štvorbytovky pre zamestnancov JRD, v roku 1982 rozšírená MŠ prístavbou. V roku 1980 bola postavená nová budova MNV (dnes OÚ) s prístavbou novej požiarnej zbrojnice.

6

 

Koniec roku 1989 priniesol nové nádeje, ale aj problémy, ale aj tak v roku 1996 sa začalo so stavbou nového kultúrneho domu, v roku 1997 bola obec plynofikovaná a v roku 1998 bol postavený pamätník obetiam II. svetovej vojny pod ľa návrhu akad. sochára Jánosa Nagya a oslávené 730. výročie prvej písomnej zmienky o obci. V roku 1996 zanikol ŠM Najväčším plánom do budúcnosti je dokončenie stavby kultúrneho domu a oživiť komplex tunajšieho kúpaliska.

7

 

Violín je osada ležiaca 3 km severozápadne od Čalovca, kde kedysi bol len majer Jakuba Violényiho, ktorý na konci 19. storočia zdedili jeho potomkovia. Pod ľa miestnej tradície, tento majetok prehrali v kartách, ktorý bol založený v Slovenskej národnej banke v Žiline a tá ho v roku 1917 vyvlastnila. Tak niektoré rodiny tu predali svoj majetok a kúpili parcely vo Violíne. Osada žila svojím čulým kultúrnym a spoločenským životom, hrali sa tu divadelné hry, poriadali zábavy, dožinky a pod. Obchod bol zriadený v jednej miestnosti kúrie a zanedlho aj prvá škola vo Violíne.

8

 

Koncom roka 1938 po Viedenskej arbitráži spolu s materskou obcou Mederčom bola osada pričlenená k Maďarsku, preto osadníci vybavovali prenájom tunajšieho majetku v rokoch 1939 - 1940. V roku 1945 bol tu založený známy futbalový klub, ktorý sa rozpadol pred rokom 1980. JRD tu bolo založené v roku 1952, ktoré bolo v roku 1962 zlúčené s JRD Virt, od roku 1976 pričlenené k JRD Kameničná. V roku 1957 bola osada elektrifikovaná a v roku 1965 ju postihla katastrofálna povodeň. Violín pomáhal obnoviť okres Teplice, obyvate ľstvo bolo evakuované v okolí Serede. Postavila sa nová ulica.

9

 

V roku 1966 bola postavená nová budova pohostinstva a obchodu Jednoty. V rokoch 1976 - 1980 boli spevnené a vyasfaltované cesty, obec naďalej žila spoločenským a kultúrnym životom. V roku 1994 bol v obci vybudovaný vodovod, ale osada dnes starne a obyvate ľov ubúda.

Ektóhát pôvodne patril k majetku hradu Komámo a potom rodine Zichyovcov. V roku 1848 sa tu spomínajú traja obyvatelia. Aj toto územie často postihovali povodne, ale jeho pôdy boli ve ľmi úrodné. Neskôr si tu rodiny Herdicsovcov a Forgácsovcov postavili samoty.

Poslední obyvatelia Ektóhátu do roku 1980 boli manželia Valuchovci, ktorí tu bývali v zemnici.

Čalovec - lúky sa rozprestierajú na severozápad a juhozápad od obce. Pôvodne to boli rozsiahle plochy bezodných močiarov, kde bývali odvážni rybári a ľudia s pochybnou povesťou. Aj toto územie fakticky patrilo Zichyovcom, ale hospodárne ho užívať nemohli. Až po regulácii vnútorných vôd Žitného ostrova od polovice 19. storočia sa rozširovali plochy ornej pôdy a preto sa tu usadzovali aj ro ľníci, ktorí si tu stavali samoty. Katastrofálna povodeň v roku 1965 zničila takmer všetky samoty, rodiny sa odsťahovali do obce Čalovec. Do dnešných dní sa zachovali dve samoty Molnárovcov a jedna Baloghovcov pri spojovacej ceste do Kolárova.

8. novembra 1914 bola slávnostne odovzdaná do užívania železničná trať Komárno - Kolárovo, síce lokálneho významu, ale dôležitým spôsobom spojila ťažšie prístupné miesta okresu. Ústrednou železničnou stanicou trate sa stal Čalovec, ležiaci v jej strede. Viackrát upravovaná prízemná obdĺžniková budova so štítovými bočnými priečeliami sa zachovala dodnes. Železničná trať pretínala aj chotár Violína, po jej dostavbe tu bol len strážny domček, v ktorom bola jedna obytná miestnosť. Dnešná budova železničnej stanice Violín vznikla v roku 1941 dostavbou domčeka a v tomto stave sa zachovala dodnes.

Je to prízemná obdĺžniková stavba s dvoma nerovnako vysokými budovami a arkádovou terasou v nároží. Hlavnú fasádu stanice členia okná v šambránach.