História

Chotár obce je dôležitou archeologickou lokalitou, kde bolo objavené popolnicové pohrebisko a sídlisko severopanónskej kultúry zo staršej doby bronzovej, keltské pohrebisko, rímsko - barbarské sídlisko, slovansko - avarské pohrebisko a slovanské sídlisko z čias Veľkomoravskej ríše. Podľa najnovších výskumov bol nepretržite osídlený od staršej doby bronzovej.

Dnešný názov používa až od roku 1948.

Obec nielen v ranom stredoveku, ale ešte aj v roku 1592 patrila hradu Komárno. Krátko potom ju vlastnili viaceré šľachtické rody.

V r. 938 - 1945 bola obec súčasťou Maďarska.

Miestni obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a rybárstvom.

Obec sa prvýkrát spomína v roku 1268 v metačnej listine Komárňanského hradu ako "Willa Megerch, guae sita est inter arundines" (Dedina Megerch, ktorá sa rozprestiera medzi tŕsťou). Obec vo zväzku hradných majetkov Komárna sa spomína ešte v roku 1594, dokumenty o ťažko prístupnej dedine schúlenej v nehostinných oblastiach močiarov sa nezachovali, návštevníci tieto miesta neradi vyhľadávali.

V súpise z roku 1549 sa tu spomína osem pôrt, v roku 1556 deväť, v roku 1576 tu bolo desať pôrt jogabiónov a v roku 1592 24 sedliackých usadlostí. V roku 1667 v účtoch komárňanskeho hradného kapitána sa uvádza, že v obci bol rybník Bula. Neskôr časť tunajších majetkov dávalo hradné panstvo Komárno do prenájmu, alebo sa tu predávali malé zemianske majetky a tak v roku 1600 sa tu stretávame s Antonom Demjénom a Jánom Dancsym.

Obec sa neskôr ako súčasť hradného majetku Komárno dostáva do rúk Zichyovcov, ale majetkové diely tu mala aj rodina Magyaryovcov. Čalovec viackrát napadli a spustošili turecké hordy. V roku 1686 nachádzame medzi zemepánmi rodinu Szabadhegyiovcov, v roku 1690 tu bolo 29 gazdov a 3 zemania, tak bola obec jednou z najväčších dedín okolia. Aj Čalovec postihovali rôzne epidémie či prírodné katastrofy, hlavne povodne.

V chotári obce, kde aj tak bolo málo ornej pôdy, snahu tunajších poľnohospodárov často ničili povodne Dunaja a Váhu, nečudo, že boli nútení zaoberať sa aj rybolovom. Situácia v tomto ohľade sa postupne mení, keď v polovici 19. storočia gróf Ján Waldstein založil v Gabčíkove Žitnoostrovský spolok na reguláciu vôd. Systémom kanálov sa odvodňovali rozsiahle močiare, teda plochy ornej pôdy sa zvyšovali a rybolov tu začal zanikať.

Pokojný život v obci narušil výbuch I. svetovej vojny, na ktorej bojiskách padlo 41 tunajších občanov.

Po roku 1918 sa obec stala súčasťou I. ČSR a po urovnaní povojnových škôd opäť žila svojím pokojným životom dediny s obyvate ľstvom maďarskej národnosti. Naďalej bola poľnohospodárskou obcou, hlavne v zimných mesiacoch sa rozmáhal spoločenský život, poriadali sa zábavy, hrali divadelné hry, časté boli kultúrne akcie rôzneho druhu.

Aktívne okrem spomenutých spoločenských spolkov, ktorých počet sa naďalej rozširoval (napr. Červený kríž) boli aj cirkevné zbory kalvínov a katolíkov. Po Viedenskej arbitráži od 1. novembra 1938 sa Mederč stal súčasťou Maďarska. Na frontoch II. svetovej vojny padlo 46 obyvate ľov obce a v rokoch okupácie 8 členov židovskej podnikate ľskej rodiny Friemovcov dali nyilašiovci v roku 1944 odvliecť do koncentračného tábora v Oswienčime, odkiaľ sa už nevrátili.

Ťažké neurovnané povojnové roky priniesli po opätovnom pripojení obce jej obyvate ľstvu maďarskej národnosti krušné časy. V roku 1946 bolo deportovaných 70 tunajších rodín na prácu do českého pohraničia, ale za dva roky sa z nich väčšina vrátila. Do Maďarska bolo v rokoch 1947 - 1948 presídlených 71 rodín a miesto nich prišli Slováci z maďarských obcí. Tak sa národnostné a náboženské zloženie obyvate ľov Čalovca dosť zmenilo, z prisťahovaných bola väčšina evanjelického náboženského vyznania.

Po roku 1948 sa pomery uk ľudnili, maďarská národnostná menšina dostala naspäť občianske práva a boli opäť otvorené školy s maďarským vyučovacím jazykom. Slovenskí prisťahovalci si postavili rad domov na konci obce smerom na Kameničnú. Tí sa ale časom odsťahovali, zostali len 2 rodiny. Nastal prudký rozvoj obce, v roku 1949 bolo založené tunajšie JRD, v roku 1950 ŠM (na majetku Katzovcov). V tom roku bola obec elektrifikovaná, založená STS (neskôr mechanizačné stredisko JRD) a zriadená materská škola. V roku 1962 Jednota postavila budovu obchodného domu. Pozvo ľný rozvoj Čalovca zabrzdila katastrofálna povodeň v roku 1965. Pri obnove obce pomohli hlavne okresy Pardubice a Domažlice, ale pomohla prakticky celá ČSSR.

V roku 1965 sa začalo so stavbou nových rodinných domova spevnili sa cesty. V roku 1966 bola postavená nová budova ZŠ so slovenským a maďarským vyučovacím jazykom, učite ľská štvorbytovka. V rokoch 1966 - 1967 bola postavená budova pohostinstva a reštaurácie Jednoty, dom služieb (pošta a dva obchody). Neskôr boli upravené chodníky, skráš ľované a parkírované verejné priestranstvá, v roku 1976 vybudovaný obecný vodovod, v roku 1979 boli postavené dve štvorbytovky pre zamestnancov JRD, v roku 1982 rozšírená MŠ prístavbou. V roku 1980 bola postavená nová budova MNV (dnes OÚ) s prístavbou novej požiarnej zbrojnice.

Koniec roku 1989 priniesol nové nádeje, ale aj problémy, ale aj tak v roku 1996 sa začalo so stavbou nového kultúrneho domu, v roku 1997 bola obec plynofikovaná a v roku 1998 bol postavený pamätník obetiam II. svetovej vojny pod ľa návrhu akad. sochára Jánosa Nagya a oslávené 730. výročie prvej písomnej zmienky o obci. V roku 1996 zanikol ŠM Najväčším plánom do budúcnosti je dokončenie stavby kultúrneho domu a oživiť komplex tunajšieho kúpaliska.

Violín je osada ležiaca 3 km severozápadne od Čalovca, kde kedysi bol len majer Jakuba Violényiho, ktorý na konci 19. storočia zdedili jeho potomkovia. Pod ľa miestnej tradície, tento majetok prehrali v kartách, ktorý bol založený v Slovenskej národnej banke v Žiline a tá ho v roku 1917 vyvlastnila. Tak niektoré rodiny tu predali svoj majetok a kúpili parcely vo Violíne. Osada žila svojím čulým kultúrnym a spoločenským životom, hrali sa tu divadelné hry, poriadali zábavy, dožinky a pod. Obchod bol zriadený v jednej miestnosti kúrie a zanedlho aj prvá škola vo Violíne.

Koncom roka 1938 po Viedenskej arbitráži spolu s materskou obcou Mederčom bola osada pričlenená k Maďarsku, preto osadníci vybavovali prenájom tunajšieho majetku v rokoch 1939 - 1940. V roku 1945 bol tu založený známy futbalový klub, ktorý sa rozpadol pred rokom 1980. JRD tu bolo založené v roku 1952, ktoré bolo v roku 1962 zlúčené s JRD Virt, od roku 1976 pričlenené k JRD Kameničná. V roku 1957 bola osada elektrifikovaná a v roku 1965 ju postihla katastrofálna povodeň. Violín pomáhal obnoviť okres Teplice, obyvate ľstvo bolo evakuované v okolí Serede. Postavila sa nová ulica.

V roku 1966 bola postavená nová budova pohostinstva a obchodu Jednoty. V rokoch 1976 - 1980 boli spevnené a vyasfaltované cesty, obec naďalej žila spoločenským a kultúrnym životom. V roku 1994 bol v obci vybudovaný vodovod, ale osada dnes starne a obyvate ľov ubúda.

Ektóhát pôvodne patril k majetku hradu Komámo a potom rodine Zichyovcov. V roku 1848 sa tu spomínajú traja obyvatelia. Aj toto územie často postihovali povodne, ale jeho pôdy boli ve ľmi úrodné. Neskôr si tu rodiny Herdicsovcov a Forgácsovcov postavili samoty.

Poslední obyvatelia Ektóhátu do roku 1980 boli manželia Valuchovci, ktorí tu bývali v zemnici.

Čalovec - lúky sa rozprestierajú na severozápad a juhozápad od obce. Pôvodne to boli rozsiahle plochy bezodných močiarov, kde bývali odvážni rybári a ľudia s pochybnou povesťou. Aj toto územie fakticky patrilo Zichyovcom, ale hospodárne ho užívať nemohli. Až po regulácii vnútorných vôd Žitného ostrova od polovice 19. storočia sa rozširovali plochy ornej pôdy a preto sa tu usadzovali aj ro ľníci, ktorí si tu stavali samoty. Katastrofálna povodeň v roku 1965 zničila takmer všetky samoty, rodiny sa odsťahovali do obce Čalovec. Do dnešných dní sa zachovali dve samoty Molnárovcov a jedna Baloghovcov pri spojovacej ceste do Kolárova.

8. novembra 1914 bola slávnostne odovzdaná do užívania železničná trať Komárno - Kolárovo, síce lokálneho významu, ale dôležitým spôsobom spojila ťažšie prístupné miesta okresu. Ústrednou železničnou stanicou trate sa stal Čalovec, ležiaci v jej strede. Viackrát upravovaná prízemná obdĺžniková budova so štítovými bočnými priečeliami sa zachovala dodnes. Železničná trať pretínala aj chotár Violína, po jej dostavbe tu bol len strážny domček, v ktorom bola jedna obytná miestnosť. Dnešná budova železničnej stanice Violín vznikla v roku 1941 dostavbou domčeka a v tomto stave sa zachovala dodnes.

Je to prízemná obdĺžniková stavba s dvoma nerovnako vysokými budovami a arkádovou terasou v nároží. Hlavnú fasádu stanice členia okná v šambránach.